Fotoklub Osnica

Horské fotografovanie prináša so sebou rôzne situácie – nielen potešenie z krásnych záberov, ale aj krušné chvíle, keď vám padne niečo z fototechniky na zem, pootĺkate fotoaparát o skaly, zabudnete niečo v tráve či na chate.

Zatiaľ najhorší zážitok sa mi stal koncom roka 2008 v Malej Fatre. Píšem to tu ako memento a ponaučenie pre druhých, ale aj ako pochvalu pre výrobcu fototechniky.

Boli sme na skialpovej túre v Malej Fatre, z Vrátnej na Snilovské sedlo, ďalej po hrebeni, plán bol dôjsť na Poludňový Grúň a z neho dole do Vrátnej. Všetko bolo v pohode, po Vianočnom vyvaľovaní sa to bol dobrý záber, ale deň nadherný, túra parádna. Fotil som niečo, a mal som malý objektív v kapsičke na popruhu batoha, a veľký na foťáku a voľne alebo pod bundou, štandard, ktorý už skoro rok používam. Veľký objektív nezvyknem nosiť v tej kapsičke, lebo sa tam nezmestí (veľký obj – Sigma 10-20, malý obj. CZ-35, väčšinou fotím len s nimi..)

Šli sme po hrebeni, fotil som niečo malým objektívom, veľký som dal do kapsičky, zazipsoval, ale asi nie dobre… )
Traverzovali sme po stope Hromové, kúsok pod vrcholom. Kukol som nad seba a vidím prevej, zamrznutý, ale vravím kamarátke predomnou, že švihnime si, nepozerá sa mi na to dobre. Tak sme pridali do kroku, a chcel som prestúpiť do stopy nadomnou, ale šmykol som sa nejako blbo (niesom nejaký dobrý lyžiar) trochu som sa potkol a rukou som si vyrazil Sigmu z kapsičky..! (bola slabo zazipsovaná) Môj najobľúbenejší objektív vyskočil, spadol na zem a začal sa kotúľať nadol!!! Ja som sa len bezmocne prizeral, a dúfal že sa zastaví… nezastavil. Tak som len sledoval, ako sa poskakujúci kotúľa dole kopcom, do doliny, asi minútu, možno viac? Ktovie, až ku koncu celého kopca mi zmizol z dohľadu. Frčal si to teda parádne, bolo mi jasné, že sa už len tak nezastaví, bola to rýchlosť. Vedel som však presne kade šiel, sledoval som ho, aby som ho mohol nájsť. Keď sa mi stratil z dohľadu, prezrel som si poriadne kade šiel, prezrel som si svah, aj miesto kam asi mohol pokračovať. Pokiaľ som ho videl padať, mohol prejst možno aj 300m! Kľudne ďalších 100 alebo aj viac metrov mohol pokračovať..

Dobehol som partiu, ktorá sa z traverzu dostala už na hrebeň, a vravím, že mám strašný prúser, vypadol mi objektív, a ja asi idem poň.. pozerajú na to, na svah, najprv ma začali odhovárať, ale potom sme sa uzhodli že treba ísť po to, vravím ked tak pôjdem aj sám, svah vypadá stabilne, s tým že zídem dookola, nie tadiaľ ako padal, lebo tam to je strmšie.. a ak ma byť niekto v riziku, tak nech som to len ja.. pridali sa však všetci traja chlapi, Evka zostala strážiť lyže hore – rozhodli sme sa ísť pešo, lebo na pásoch sa to asi nedalo rozumne zísť, a keby sme šli bez nich, asi by sme ich potom už neobuli. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Celkom rýchlo sa podarilo dole zísť, dvaja šli napred, dvaja vzadu.

Zázrak sa stal, Palšto šiel prvý, ako videl stopu kadiaľ sa to gúľalo, našiel aj objektív, v nejakej stope po topánkach zázračne skočený, na konci toho svahu. Super! Objektív však bez prednej krytky, vravím kašli na to a poď rýchlo odtiaľ, krytka nestojí za pohyb na južnom svahu.. aj keď to bolo stabilné – viac ľudí som tam videl prejsť, aj kotúľajúci sa objektív presiel okolo jedného.. napriek môjmu strachu, ten parťák to akosi obišiel nahor, a našiel neďaleko od miesta pádu aj krytku! (kua tak mi lepilo ako sa tam štveral.. ) – ja som zrejme nevšimol ako sa odkotúľala, aj keď som sa snažil, môže byť že ako spadol objektív do jamky nejakej, krytka zostala tam.

Vyšli sme hore, objektív som letmo pozrel, nerozbitý, otlačená bunda na šošovke.. vtisol som ho do batohu, nechal že doma pozriem, fotil som už len s druhým objektívom. Doma som nechal všetko zohriať, objektív vyčistil, bez škrabancov! hoci skoro celý pád bol bez krytky… zapojil som na foťák – foťák ho registruje, clona funguje, skúšam ostriť – AF funguje, skúšam fotiť – zábery ostré. Paráda, takže sa mu vlastne nič nestalo.. Vďaka Bohu za všetko…

Je to neuveriteľné, že prežil taký dlhý pád, kotúľanie sa po miestami ľadovom snehu, (podľa stôp nie po obvode, ale práveže po dĺžke skackal)  poskakovanie, a nič sa mu (aspon zatiaľ sa tak zdá) neurobilo. Puzdro je síce robusné kovové, ale vnútri je 14 sklených šošoviek, clona, a kadejaké jemné mechanizmy, je to sila. Musím pochváliť výrobcu, že je fakt odolný, veď už mi 2x spadol na zem, to je však asi nič proti tomuto 😀

Týmto ďakujem tým, ktorí mi v tejto neutešenej situácii pomohli, podstúpili riziko a zabránili tak násilnému ukončeniu mojej závratnej fotografickej kariéry 😀

• záchranca objektívu: Pavol Macek
• záchranca č. 2: Ján Kazárik
• záchranca č. 3: Radovan Lupták
• záchranca č. 4: Evka Berešová
• a babrák č. 1: jojo Jurík (sebe však neďakujem) 😛

Ešte raz im pekne ďakujem, v núdzi poznáš priateľa 😉

Teraz odkaz pre všetkých, ktorým sa stane niečo podobné:

• Neskúšajte to radšej! Takéto kroky vyžadujú znalosti pohybu a bezpečnosti vo vysokohorskom teréne. Každý pohyb na snehu môže byť riskantný, podľa situácie, zvážte možnosť vyhľadania stratenej veci keď svah lepšie zamrzne (ráno), iný deň keď budú priaznivejšie podmienky, alebo aj na jar.
• Nič nestojí za pohyb v rizikovom mieste!
• A poučte sa odomňa – dávajte si pozor, na všetko čo so sebou vlečiete.. obávam sa že ja sa nepoučím asi ani zo svojich chýb :-S

jojo

Článok bol publikovaný 6.1.2009 o 11:15 v kategórii Fotopríhody.
Reakcie môžes sledovať cez RSS feed. Môžeš zanechať komentár, alebo trackback z tvojho webu.
ak sa Ti článok páči, pošli ho do vybrali.sme.sk