Fotoklub Osnica

V hroznom tlaku ženatej časti fotoklubu som bol v novom roku bezprízorne vytrhnutý zo zabehnutého života starého muádenca, a prizvaný na piaty fotozraz fotoklubu foto-osnica. Dátum bol po vianočných ťahaniciach určený na tretieho januára, takže, aspoň pre mňa, sa niesol v znamení zhadzovania vianočných kilogramov, ktoré som horko-ťažko nazbieral pri povianočnom vylihovaní na gauči pri televízore. Keďže fotozraz sa už dávno nekonal v končinách, kde sa ale hovorí aľe, a chameleón – chameľeón, tak ako destination sme vybrali najsevernejší kopec Slovenska, krásny vrch – Babiu horu.

Tesne pred konaním fotozrazu ma zrazu mkn vystrašil časom zrazu zrazu, o šiestej v Podbieli.. mal som pocit, že Horná orava nejde len cez jedno časové pásmo, ale hneď cez tri.. Hrozné, aké móresy človek získa výchovou detí.. našťastie, zariadil som sa podľa môjho dobrého zvyku, a keďže zo mňa kráľ nebude, tak ani ponáhľať sa nejako nemusím, no a zo Zázrivej cesta dlhá a kľukatá, tak som trošku meškal.. odniesol si to chudák rizoto, ktorý z nezistených príčin čakal hodinu pred domom opierajúc sa o lyže, pozeraním sa na najvyšší komín hornej oravy a po televízoroch najviditeľnejší pozostatok nižňianskej fabriky na ťeľevizóry.

Nuž, stojíme za Slanou vodou, pred Hviezdoslavovou horárňou, a ja zisťujem že som zabudol ťäpônku! No pomóc, Hviezdoslav sa musí v hrobe obracať.. čo už. Ani nemám čím vyčistiť objektívy.. Ostatným to nevadí, objektívy čistili doma. Tak mi treba. Aspoň zaspomíname, ako sme tu s rizotom a mkn robili kedysi tábor pre deti.. síce tam mali budúce ženy, ale to ešte bola paráda, ja som tam bol sám a tak v tejto chvíli si ešte stále užívam krásny život, pokoj a pohodu.. pozor, to bolo znamenie, chlapi nechoďte (a ženy choďte) pod Babiu horu! No, odbočil som, poďme nazad na fotozraz…

Tvoríme formácie: mkn a rado balia snežnice na batohy, ja a rizoto obúvame lyže. Štandardne, ako vždy keď chodím s rizotom na túry, stále sa zakecávame a tých dvoch snežníkov dobiehame asi až po polhodine. Fotia nás, my keď máme lyže, s foťákmi sa nám manipuluje horšie.. ale aj tak cestou po babohorských pláňach stíhame obzerať techniku, vymienať si a ocapkávať objektívy, otĺkať foťáky o seba, fotiť sneh a zvyšok partie. Z času na čas sa ukáže slniečko, osvieti nádhernú zimnú krajinu, občas ustúpia mraky a vidíme celú Oravu, ale čím vyššie stúpame, tým viac začína fučať. Vrcholový úsek od poslednej búdy už v podstate len kráčame, rizoto prvý, ja kúsok za ním, rado a mkn idú pomalšie, na snežniciach sa im ide zle a asi aj v tom vetre kecajú a škeria sa do mrazivého vetra. Rado si krátil dlhé chvíle výstupu prieskumom zasypanej kosodreviny.

Dorazíme na vrchol, kde pri vetrolamoch cerí zuby už zo dvadsať uzimených ľudí. Otvárame jedlo, ohlodávame zamrznuté rožky, čaj atď. Po nutnej fotodokumentácii balíme haraburdy, odlepíme pásy a ideme dole. S rizotom sme v hmle zišli kdesi do Poľska, ale nanešťastie dostali sme sa späť, už som sa tešil že pôjdeme pozrieť nejakú Agniešku do Zakopaneho. Nič z toho. Snáď nabudúce.

Ideme si v krásnom snehu dolu po lúkach, akurát sa blížime k mkn a radovi, tiež sa tam nachádza nejaká iná partia. Zvoní mi telefón, za jazdy dvíham. Strácam pozornosť odpovedaním na zákerné otázky zo slúchadla, a dostávam sa do húštiny vedľa všetkých chodcov. Pozerám že nemám inú možnosť len nechať si prejsť jeden smrečok pomedzi lyže.. veď sa ohne 🙂 neohol, a ja so strašným krikom (aj do telefónu) prechádzam prekážku v podobe metrového zamrznutého ihličnana, na škodoradostný smiech okoloidúcich turistov. Ale ževraj „ak ostal celý, tak dobre je,“ dozvedám sa za jazdy. Iste nie smrek, tých je tam dosť.

Po zastávke v spodnej búde zídeme dole, zbalíme náčinie a ideme dom. Natisneme sa aj s lyžami do auta, a kreslíme si smajlíkov na zafunené okná. Zastavujeme sa na obed v Ranči pri Námestove, ohrievame sa pri krbe, obzeráme euromince 🙂

Za Námestovom obzeráme zamrznuté oravské more, ideme kuknúť aj na múr. Ľudia chodia po celej priehrade, až na Slanický ostrov. Akurát zapadá slnko, obzeráme si hrádzu, stroje a časť elektrizačnej sústavy. Čo-to si pofotíme, a ja nakoniec slávnostne pokropím priehradný múr tým, čo som na vrch babej hory vylial z termosky. Z takej výšky.. ..to je teda zážitok!

Vykladáme prvého člena, a rovno ideme na návštevu do rizotovcov. Kým rizoto, mkn a rado obzerajú nové akvárium a nový foťák, posledný člen, známy aj ako jojo (nešťastnou zhodou okolností zároveň aj autor tohto článku), ktorého také blbiny ako technika nezaujímajú, kontroluje hrnce a chladničku v kuchyni, a bez povolenia gazdinej kazí časť obedu čakajúceho na domáceho pána… myslím, že mu chutilo veľmi, dlho bude na jeho pani v dobrom spomínať.

Tu aj končí dnešný príbeh, ďakujem parťákom že ma vytiahli na fotozraz, snáď som si odhryzol aspoň kúsok z čierneho bodu. Som rád, že som zase zašiel do kraja, ktorý mám tak rád, a na hory, ktoré tak milujem.

Trošku zemepisu:
Babia Hora je krásny a mohutný vrch na najsevernejšom severe Slovenska, za obcou Oravská Polhora, za osadou Slaná voda. Vysoká je 1722,9 m, ide po nej Slovensko-Poľská hranica. V skutočnosti je ešte kúsok Slovenskej pôdy severnejšej, avšak Babia hora je aj so svojou menšou sestričkou Malou Babou horou dominanta. Po poľsky sa nazýva Babia Góra, alebo aj Diablak.
Z Babej hory je nádherný výhľad na celú Oravu (slovenskú aj poľskú), za jasného počasia dovidíte aj Roháče, Poľské Tatry, Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Veľkú i Malú Fatru, Kysuce. Mnoho ľudí, ktorí pozerajú z týchto pohorí na sever, vidí aj ďalšiu dominantu Hornej Oravy, Piľsko, a nevie sa zorientovať – po správnosti, pri pohľade na sever, osamotená veľká hora vľavo je Piľsko, vpravo je Babia hora, pozná sa aj podľa toho, že má vľavo od seba menší vrch Malú Babiu horu. Pri výstupe na Babiu horu očakávajte časté a rýchle zmeny počasia, silný vietor. Našťastie sa môžete schovať za kamenné vetrolamy.

Babia hora je cieľom mnohých turistov, zo slovenskej i poľskej strany. Vystúpili na ňu viaceré slávne osobnosti, ako napr. Karol Wojtyla, Pavol Orzságh Hviezdoslav, i Voloďa Leninovie. Cestou cez Slanú vodu som stretol jedného horára a pýtal som sa ho, či pametá ako tu Vladimir bol, tak si len matne spomínal: Bol tu akýsi plešatý s čapicou a bradou, čosi nám tu začal splietať o revolúcii, tak som ho… po hlave palicou, že sa tu už viackrát neukázal!

PS: Všetky udalosti a osoby v tomto príbehu sú vymyslené, akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. A ak by ste sa tam predsa niektorí našli, tak sa vopred ospravedlňujem, ale niektoré časti príbehu som prehnal, prifarbil, prekrútil alebo inak spotvoril, a názory vyjadrené mojou osobou, nie sú oficiálnym stanoviskom fotoklubu!

A nebyť foťákov na svete, tak nielenže by ani táto akcia nebola, ale povedal by som aj: „Ja som tam vlastne ani nebou, ja som len teraz prišieu“ 😀
Heeee!

jojo

Článok bol publikovaný 27.1.2009 o 17:07 v kategórii Fotozrazy.
Reakcie môžes sledovať cez RSS feed. Môžeš zanechať komentár, alebo trackback z tvojho webu.
ak sa Ti článok páči, pošli ho do vybrali.sme.sk