Fotoklub Osnica

Framleitt á Íslandi alebo inak Made in Iceland

Po dvojročnom plánovaní sme nabrali s Radom kurz k 66 rovnobežke, samozrejme nie priamo, ale najprv južne na Viedenské letisko Schwechat cez dánsku Kodaň, kde sme sa stretli s tretím účastníkom Peťom, na letisko Keflavík. A prečo práve tam? Vždy som túžil sa ísť pozrieť na Island. Lákala ma neuveriteľne čistá príroda plná kontrastov, farieb a hlavne je neuveriteľne fotogenická. Je to krajina, ktorá sa stále mení, a patrí medzi geologicky najmladšie na svete – na každom kroku cítiť ten jej aktívny život. Určite si pamätáte rok 2010, kedy vulkán Eyjafjallajökull spôsobil nemálé problémy nie len v leteckej doprave. V roku 1783 sa sopečný prach z vulkánu Laki dostal až nad Čínu. Aké dôsledky pre celú Európu mala táto erupcia si prečítajte na Wikipédii.

No ale aby som sa vrátil k nášmu fotovýletu. Na druhý deň po prílete a prenocovaní v Keflavíku sme si vyzdvihli objednané auto Jeep Wrangler (inak medzi nami je to strašná haraburda) a vyrazili po jedinej štvorprúdovej ceste do 120-tisícového hlavného mesta Reykavík, a keď sme si ho obzreli, vyrazili sme do národného parku Þingvellir‎. Na tomto mieste sa oddeľujú od seba americká a európska kontinentálna doska. Prvá noc v stane, prvé pozorovanie polárnej žiary. Ďalšie dni sme pokračovali východným smerom cez turisticky známe miesta ako Geysir, Gullfoss, Bakkafjara s nádhernými čiernymi plážami zo sopečného prachu. Potom cez vodopády Seljalandsfoss, Skógafoss k ľadovcu Sólheimajökull a späť do kempu pri vodopáde Skógafoss.

No a tu to začalo. Na noc bola predpoveď počasia so silným vetrom a tak už pred západom slnka začal fúkať. Postavili sme stan k živému plotu a zo strany odkiaľ najviac fúkalo sme postavili tú imperialistickú haraburdu (rozumej auto Jeep 🙂 ). Popriali si dobrú noc a naobliekaní vliezli do spacákov. Teploty v noci sa pohybovali veľmi tesne okolo nuly. Po pol noci sa ale vietor otočil a tak nás zobudil stan pricapený na našich ksichtoch, ešteže sme boli traja tak sme mu nedovolili odletieť. Zvyšok noci sme strávili na striedačku so zdvihnutými nohami a podopierali tak stanové tyčky.

Další deň sme sa vybrali opäť smerom na východ k najväčšiemu európskemu ľadovcu Vatnajökull, ktorý má plochu 8100 km² – cca 100 x 150km, v jeho južnej časti je aj najvyšší bod ostrova Hvannadalshnjúkur (2109,6 m). Ako sme sa k nemu postupnými zástavkami po zaujímavostiach približovali, tak nám dával najavo, kto je tu pánom. Čim bližšie, tým viacej fučalo. Posledné kilometre cez bezútešnú krajinu so sopečným popolom lietajúcim vzduchom som prežil v strachu, či vôbec niekam dorazíme. Naše dvojtonové auto vietor odfukoval skokom. Cestou sa prevaľoval sopečný prach a občas sme narazili aj na vetrom vytrhaný asfalt. Veľmi rýchlo sme zistili, že nemá cenu pokračovať ďalej, a tak sme v turistickom centre zistili najbližšie možné ubytovanie. Bölti je na mape vyznačená ako solídna dedinka, no v skutočnosti je to jeden drevený dom a dve či tri drevené chatky. Miesto sa nám ušlo v podkroví domu. Čo-to sme zjedli, vybrali sa ešte v tom vetre obzrieť známy vodopád Svartifoss, a samozrejme že nám bolo málo, tak sme sa vybrali na akúsi Petrom vyhliadnutú vyhliadku na ľadovec Skaftafellsjökull, ktorý je vlastne iba splazom z ľadovca Vatnajökull, ale tak významným a veľkým že má aj svoje meno. Mimochodom, niektoré alpské ľadovce sa veľkosťou nechytajú ani na tie menšie z Islandu. K vyhliadke sme nedošli, vietor nás chcel naučiť lietať a tak nás popremiestňoval vzduchom aj 2 metre. Miestami bol problém sedieť na zemi, nie to ešte kráčať. Celý tento pokus si odniesla Radova čiapka a môj popruh z batoha, ktorý vietor jednoducho urval. Noc bolo opäť bezsenná, posteľ behala 3-4 centimetre sem a tam ako v nočnom rýchliku ako vietor lomcoval celým domom, tŕpol som aby neodnieslo strechu. Konečne som pochopil význam vlnitého plechu na stenách a jednoduché krátke strechy miestnej architektúry.

Ráno sme po prezretí predpovede počasia zavelili ústup späť na západ. Počasie na východe bolo ešte horšie ako tu. Miestami tam namerali vietor 63 m/s (230km/h). Tento deň sme obetovali presunu na sever ostrova ale opačným ako plánovaným smerom, keďže v západnej časti tak silný vietor nefúkal.

Akureyri so svojimi 17.000 obyvateľmi je oficiálne 4. najväčšie mesto ostrova. 2. Kópavogur a 3. Hafnarfjörður sú ale tak blízko hlavného mesta Reykjavík že sa už považujú za jeho súčasť a tak je to vlastne 2. najväčšie mesto. Leží na severe ostrova a majú v ňom dokonca botanickú záhradu aj s exotickými druhmi. Boli sme si ju obzrieť ale bola po predošlých dvoch dňoch značne poškodená a čiastočne pod snehom. Tu sme sa nechali namotať s Peťom na pozorovanie veľrýb, takže cieľ ďalšieho dňa bolo mestečko Húsavík.

A tak sme sa teda nalodili a po troch hodinách plavby sme opäť stáli na zemi. Mimochodom ideálne počasie na pozorovanie veľrýb, zima, dážď a veľké vlny. Keby bol snami MKN určite by bolo pekne teplúčko a hladina pokojná ako vo vani. S Radom sme sa zhodli že loďmo už nikdy viac. Cestou k jazeru Mývatn sme pozorovali ako počasie spustošilo elektrické vedenia a ich stĺpy. Tu bola krajina kompletne pod snehom takže sme z toho mali, ako by Kubko s Maťkom povedali, prepytujem ovčí bobok…

Nasleduje vraj najmohutnejší vodopád v Európe Dettifoss a jeho brat Selfoss. A k večeru návrat na juhozápad.

No a pozerám že som toho už napísal celkom dosť takže pokračovanie nabudúce…

[nggallery id=60]

Článok bol publikovaný 2.12.2012 o 21:13 v kategórii Fotopríhody.
Reakcie môžes sledovať cez RSS feed. Môžeš zanechať komentár, alebo trackback z tvojho webu.
ak sa Ti článok páči, pošli ho do vybrali.sme.sk