Fotoklub Osnica

Pri nedávnom jubilejnom fotozraze prišiel Miro s nápadom zafotiť si na film. Prišiel vybavený Flexaretom, do ktorého v teréne, priamo pred našimi očami, vkladal staro-nový zvitok (Fomapan N21 expirovaný v lete 1985). V náhlivých prípravách na toto stretnutie sa zvyšok fotoklubu ku svojim filmovým fotoaparátom nedostal, no Mirove nadšenie nás postupne všetkých nakazilo. Teda takmer všetkých – okrem druhého Mira – ten jediný mal rozum, a nič z tejto výbavy už doma nemá, a ak aj náhodou niečo objaví, rýchlo mi to dovezie do depozitu nech mu to nestraší v byte.

Tak sme teda po návrate domov po rokoch oprášili svoje fotoaparáty, aby sme zistili že gumové gripy sa rozkladajú, lepia a špinia všetko čo sa k nim len priblíži. Že baterky sa vybili skôr než mohli vyfotiť deklarovaný počet filmov (áno hovorím o lítiovej CR123A, poctivá ortutnatá PX164, ktorá je už roky zakázaná a nezohnateľná, ťahá už dve dekády na nominálnom napätí). Potom sme oprášili zásoby filmov, a po skriniach našli filmy zabalené aj rozbalené, nové aj exponované (a nevyvolané) ale hlavne na veľké zdesenie absolútne neoznačené (ponaučenie – všetko značiť, značiť, a ešte raz značiť). A nakoniec staré zásoby fotochémie, ktorá medzičasom vo fľaškách úspešne “zožrala” všetok prebytočný vzduch.

Po večeroch som sa pustil do čítania aby som si oprášil staré zručnosti, keďže naposledy som sa s tmavou komorou hral niekedy pred približne 8 rokmi. To ma priviedlo ku viacerým zamysleniam o mieste filmovej fotografie v dnešnom svete. Spomínam si, ako bezútešne vyzerala situácia koncom prvej dekády nového milénia – výrobcovia utlmovali alebo ukončovali produkciu najpopulárnejších emulzií, prípadne rovno krachovali. S rastúcou kvalitou a nepopierateľnými výhodami digitálnej fotografie starý trh s filmovými materiálmi prudko padal.

Veril som že pre hŕstku verných prežijú aspoň niektorí, a budú sa naďalej venovať filmu, ale predsa len som si do mrazničky nakúpil nejaké tie filmové zásoby. S niekoľkoročným odstupom s potešením sledujem, že sa našlo hneď niekoľko firiem, ktoré dokázali nájsť úspešný model pre fungovanie filmového biznisu aj v dnešnom svete – a posledné dva-tri roky dokonca zaznamenávajú stabilný rast (napríklad Ilford hlásil 5% medziročný nárast). A paradoxne, presne tie filmy, ktoré uchovávam roky v mrazničke, sa dodnes vyrábajú. Môžem veselo fotiť a do mrazničky nakúpiť čerstvé zásoby. 🙂

Ilford prešiel transformáciou už v roku 2005 a naďalej produkuje široké portfólio produktov pre čiernobielu fotografiu (filmy, fotopapiere, chémiu). Kodak Alaris – firma ktorá vzišla z transformácie Kodaku (zrejme niekedy v roku 2013) zredukovala portfólio ale dodnes vyrába fotochémiu aj ČB emulzie Tri-X a T-Max. Ohlásený bol aj návrat reverzného filmu Ektachrome (prvé dodávky sľubujú už koncom roka 2017 a plnú produkciu v roku 2018) a dodnes sa vyrába aj Velvia (*) od Fujifilmu.

Zaujímavý bol aj nedávny vývoj okolo The Impossible Project. Po skončení výroby Polaroidu v roku 2008 sa odhodlaná partia rozhodla odkúpiť pôvodnú linku na výrobu fotomateriálov, a po dlhšom trápení sa im podarilo všetko spojazdniť a obnoviť produkciu – fanúšikovia retro Polaroidov boli zachránení. Niekde tu som príbeh The Impossible Project prestal sledovať, až kým na mňa tento týždeň nevyskočila reklama na nový fotoaparát OneStep 2 nesúci dokonca známe logo „Polaroid“. The Impossible Project získal napokon v roku 2017 práva aj na samotnú značku Polaroid. Okrem toho, že medzitým dokázali priniesť aj nový model fotoaparátu na instant film, premenovali sa na Polaroid Originals – a takouto okľukou sa Polaroid dostal späť medzi živých.

V čom je teda zaujímavá filmová fotografia dnes? Ona vlastne prehráva takmer vo všetkých smeroch. Či už je to ekonomické hľadisko (cena spotrebného materiálu – filmov, chémie) ekologické hľadisko (spracovanie použitých chemikálií) alebo efektivita práce (mokrý proces si skrátka vyžaduje čas a priestor). Napriek tomu dnes jej čaro objavujú nové generácie, ktoré filmovú fotografiu už ani nestihli zažiť v čase jej najväčšej slávy. Každý v nej nájde niečo iné – pre niekoho to bude kontakt s históriou, pre iného hmatateľný výsledok – moment, keď sa pri červenom svetle fotografia doslova objavuje pred očami treba jedine zažiť. Pre starších to bude nostalgia, pre uponáhľaných úplne iný prístup, pri ktorom si treba každý záber starostlivo premyslieť. A v neposlednom rade je to aj určitá miera neistoty – to očakávanie a nepredvídateľnosť celého procesu – obzvlášť pri experimentovaní so starými filmami (alebo pri spracovaní exponovaných filmov zabudnutých 10-20 rokov v priečinku “vyvolať”).

My sa do toho veru pustíme, a zaspomíname si na staré časy. Fotoaparáty budú ešte potrebovať nejaký ten servis, ale o tom snáď nabudúce (sľubujeme, že do nasledujúceho príspevku nebudú musieť uplynúť takmer 3 roky, ako tomu bolo teraz). Miro už nafotil svoj “nový” 30 ročný zvitok. Mňa čaká škatuľka filmov v mrazničke, ale aj zopár exponovaných filmov odložených celé roky a pripravených na vyvolanie (jeden čaká odhadom 20-30 rokov) takže o prekvapenia určite nebude núdza.

* Od napísania do publikovania tohoto článku ubehli asi 3 týždne, a koncom októbra sa v súvislosti s Fujifilmom objavila správa o ukončení predaja niektorých materiálov od marca 2018, ide hlavne 3ks a 5ks balenia Superie, Velvie a Provie. Od mája však bude produkcia niektorých filmov ukončená úplne, ktovie čo teda prinesie budúcnosť.

Článok bol publikovaný 2.11.2017 o 22:08 v kategórii Rôzne.
Reakcie môžes sledovať cez RSS feed. Môžeš zanechať komentár, alebo trackback z tvojho webu.
ak sa Ti článok páči, pošli ho do vybrali.sme.sk